Ahojte! Volám sa Mates, mám päť rokov a som pes. Odmalička mám túlavé laby, veď som z útulku. Mal som ale veľké psie šťastie, našli si ma skvelí ľudia, takže sa túlame spolu. Rozhodol som sa Vám o svojich dobrodrúžstvach porozprávať.
Minulý víkend bol parádny, vyvenčili ma do Roháčov. Cestu autom si zakaždým vychutnávam, celý čas som pozeral z okna, to mám najradšej. A nejaká tá mucha sem tam tiež poteší. Zaparkovali sme na parkovisku Spálená. Moji páni si vzali batohy, ktoré my v našom psom svete vôbec nepoznáme, a vybrali sme sa smerom do lesa. Po ceste som stretol kopec psích kamarátov. Prvý bol nemecký ovčiak hneď v lese. Ešte neraňajkoval, tak som radšej pridal do kroku. Našťastie bol pripútaný, čo dokážem skutočne oceniť a myslím že je to aj v národnom parku povinné. Pri Zverovke bola border kólia s peknými modrými očami. Bol som jej ľahostajný, vôbec si ma nevšímala. No čo už, niektoré fenky sú raz také...
Potom sme sa vydali smerom k Roháčskemu vodopádu. Po ceste bolo veľa malých potôčikov, z ktorých som sa napil krásnej priezračnej vody. Mala inú chuť než tá naša „mestská“ . Čo by to bol za výlet bez selfíčka! Trošku sme si zapózovali pri vodopáde a pokračovali smerom k plesám. Vyštverali sme sa na rázcestie pod plesami. Hovorím si – kde sa podeli všetci moji štvornohí kamaráti? A v tej chvíli tu bola kamarátka Feny. Vymenili sme si niekoľko milých štekov, trochu sa aj pooňuchovali. No všetko príjemné raz musí skončiť, pred nami bola ešte poriadna zaberačka.
Cesta k plesám bola riadne strmá, ale stálo to za to. Aj keď mám malé labky, bol som na seba hrdý, zvládol som to! Hneď som sa hodil do vody a vyšúchal sa poriadne v tráve. Cestou dole sme míňali ešte zopár plies, kde dokonca plávali aj kačky. Žiadne kamarátstva ale neboli, museli sme sa poponáhľať, búrka sa blížila priam raketovou rýchlosťou. Dorazili sme na Tatliakovu chatu, načerpali vodu a pokračovali k autu.
Výborne som sa vybehal a teším sa na ďalší výlet. Haf
